EXKLUZÍVNY rozhovor s lekárom Jozefom Ježíkom: Poviem pravdu, v chirurgii som chcel vyniknúť!
Medzi zvolenskými doktormi je doslova ikonou. Známy a uznávaný chirurg, niekdajší primár, ale najmä človek, ktorého si vážia aj samotní pacienti. Tu je prvá časť exkluzívneho rozhovoru s popredným chirurgom zvolenskej nemocnice, ktorá je členom skupiny AGEL. Vyspovedali sme Jozefa Ježíka staršieho.
Prečo ste sa rozhodli pre povolanie chirurga? Váš syn ide vo vašich šľapajách, ale pochádzali ste aj vy sám z lekárskej rodiny? Rozmýšľali ste aj o inom povolaní, či voľba bola hneď jasná?
Moje prvotné rozhodnutie bolo stať sa lekárom. Vtedy som neuvažoval o tom, akým lekárom by som chcel byť. Mal som predstavu, že lekári sú vnímaní ako múdri, vzdelaní a užitoční ľudia so spoločenským postavením. Keď sa mi to neskôr podarilo, až počas štúdia som uvažoval, akým vlastne lekárom by som chcel byť. Vtedy ma zaujala chirurgia, kde sa vyžadovali nielen vedomosti, ale navyše aj určité manuálne zručnosti. Po skončení štúdia som sa snažil uplatniť v chirurgii a to sa mi aj podarilo. Môj syn išiel v mojich šľapajách, čo sa týka voľby povolania, aj voľby špecializácie, urobil si druhú atestáciu. Vtedy sa robili ešte dve. Napokon ho zlákala manažérska činnosť a politické aktivity a už sa to nedalo spájať s výkonom lekárskej praxe, takže teraz sa venuje politickej práci a manažérskym činnostiam. Ja som o svojom povolaní nepochyboval od štrnástich rokov, kedy som sa rozhodol byť lekárom a celý môj život sa uberal k tomu, aby som si túto predstavu naplnil.
Zaspomínajte si na vaše začiatky. Kde ste študovali, kde ste začínali, prípadne spomínate si na svoj prvý operačný zákrok?
Študentské začiatky boli v Bratislave na vysokej škole, presnejšie na Lekárskej univerzite. Vtedy bolo také obdobie, že študenti pred nástupom absolvovali letné brigády, kde nás povolali na sústredenie do nejakej firmy. Dostal som sa do stavebnej, tam sme sa zišli skupina študentov, kedy sme sa prvýkrát stretli a videli. Spolu sme tam prežili dva týždne. Počas štúdií prišli študijné požiadavky, zoznamoval som sa s prostredím, mestom, so zmenou štúdia, ktoré bolo inak organizované, ako na strednej škole. Prvý rok to bola adaptácia na študijný život. Keď si človek zvykol na internátny život a na priateľov, viac si dovoľoval využiť voľný čas. Ten sme využívali na zábavu, šport, ale niekedy aj na brigády, kde sme si privyrábali napríklad vykladaním vagónov, alebo príležitostnými prácami cez víkend. Pokračoval som v štúdiu, keď nás premiestnili do Martina, tam som končil na Lekárskej fakulte.
A po škole prišli lekárske začiatky vo Zvolene, aké to bolo?
Keď som ako začiatočník nastúpil do Nemocnice vo Zvolene na chirurgické oddelenie, bolo zas obdobie adaptácie na ďalšie nové prostredie a zároveň som mal aj očakávania, kedy budem môcť niečo samostatné robiť. Vtedy bolo zaužívanou praxou, že prvým zákrokom bola operácia slepého čreva. Je to svojím spôsobom zodpovedná a náročná činnosť, ale nie to najťažší zákrok, pokiaľ ide o jednoduchý a nekomplikovaný zápal. Na túto operáciu som sa pripravoval. Vedel som, že jedného dňa príde. Príprava prebiehala nielen na pracovisku, ale brával som si domov nástroje ako ihelec a šitie a učil som sa zručnosti-viazaniu uzlov. Pri výkone samotnej operácie mi nehrozilo, že by som bol nejaký roztrasený, alebo nemotorný, takže prvú operáciu som urobil s uznaním okolia, ktoré bolo zamerané predovšetkým na to, ako mi to pôjde.
Boli prvé roky chirurgickej práce ťažké, behala vám práca po rozume ako sa hovorí aj v noci, alebo ste sa s tým od začiatku vedeli dobre vysporiadať?
Bol som nadšencom pre prácu. Chirurgia sa pre mňa stala nielen zamestnaním, ale chcel som sa v nej nejakým spôsobom uplatniť, a poviem pravdu, aj vyniknúť. Bol som zaujatý prácou, ale práca chirurga nie je len o manuálnej činnosti, ale aj o vzdelávaní. Sústavne bolo treba nadobúdať vedomosti. Keď mladý lekár príde do praxe, využitie vedomostí je minimálne. Zistí, že teoretické znalosti, ktoré nadobudol sú málo. Musí vo svojom obore študovať nové veci, ale nielen nové, ale aj ich objem, praktické pohľady na danú problematiku, špecifiká pre jednotlivé ochorenia, pre rozhodovanie a manažovanie liečby pacienta. To sa nedá naučiť z kníh, ani odkukať. Vzdelávanie s praktickou skúsenosťou musí ísť ruka v ruke. Kde som sa pohol, vždy som mal odbornú knihu, časopis, chcel som sa niečo dozvedať. Moja stratégia bola, že vždy keď sa niečo dialo na chirurgii, nejaká operácia, ktorá bola nová, snažil som sa odkukávať, ako sa to robí, alebo som bol zúčastnený ako asistent. Mám takú schopnosť, keď niečo vidím, dokážem to zopakovať, nemusím sa to učiť. Vždy som sa snažil k problematike, ktorá sa riešila dozvedieť sa čo najviac, vždy som si následne vyhľadal literatúru a prečítal si.
Dá sa pre predstavu uviesť názorný príklad?
Napríklad anatómia bola skúška po treťom semestri a človek, keď prišiel do praxe, tak si uvedomil, že znovu sa ju musí učiť. Musí ju poznať detailne, musí pri operácii vedieť, ako to reálne vyzerá. Nielen systematicky vedieť, kde sa aká cieva ako vetví, ale aj topograficky presne určiť, ako na seba štruktúry naliehajú, alebo ako ich šetrne obísť, keď je treba. To sú veci, ku ktorým sa človek musí vracať. Čo na skúške stačilo, pre praktický život sa to musí znovu opakovať. Potom prišla atestácia. Prvá, druhá, alebo čokoľvek, znovu sa musel človek učiť to isté, čo už sa učil. Musel si to zafixovať tak, aby to už mal na celý život. Ale vysporiadal som sa s tou situáciou snahou a aktívnym záujmom. Človek sa veľa dozvie, keď sa pýta. Aj starší kolegovia javia ochotu niečo vysvetliť, keď sa mladší pýtajú a keď majú záujem. Keď je niekto pasívny a nezaujíma sa, veľa sa toho nedozvie. Čiže, mal som takú zvedavosť, odvahu a drzosť stále sa niečo dozvedať a od každého niečo získať.
Ako vyzerá váš „bežný“ pracovný týždeň? Priblížte ho našim čitateľom…
V súčasnosti sa môj pracovný týždeň odlišuje od toho, keď som bol či už začínajúci lekár, alebo vedúci lekár, ktorý za všetko zodpovedal. Môj pracovný týždeň je nabitý, okrem pracovných povinností mám ešte aj tie rodičovské. Ráno vstávam o šiestej hodine a v zamestnaní mi práca nerobí problém. Sú niektoré veci, ktoré sú rutinné, ktoré nevyžadujú nejaké zvláštne náročné rozhodnutia a riešenia. Najväčším problémom sú veci dramatické, náhle vzniknuté, vyžadujúce okamžité riešenie. No človek sa musí, či už je to vo dne, alebo v noci, rozhodnúť bezprostredne. Tie rozhodnutia sú dôležité pre celkový úspech liečby, rutinná činnosť pri výkone je druhoradá. Výkon má byť urobený perfektne, to je samozrejmosť, ale aj keď je perfektný výkon, ktorý je zbytočný, nadbytočný, alebo nie je urobený vtedy keď treba, môže byť na škodu. Čiže je treba sa rozhodnúť o optimálnom variante liečby, ktorá je pre pacienta najlepšou voľbou. Ešte stále slúžim aj nočné služby, takže času stráveného v nemocnici je pomerne veľa. Keď prídem domov, tak ma čakajú rodinné povinnosti, voľnočasové aktivity využívam na regeneráciu a udržiavanie sa v dobrom fyzickom a duševnom stave. Mám šťastie, že moja manželka je tiež rovnako športovo založená ako ja, takže čas, ktorý trávime pri týchto aktivitách nás nerozdeľuje, ale spája. To mi dodáva energiu a chuť k pracovnej výkonnosti.
Viete aspoň približne povedať, koľko ľudí ste mali pod skalpelom?
Môžem to len odhadnúť, nemám evidenciu. No tých ľudí bolo 10 tisíc a viac, možno násobok. Je to naozaj dlhé obdobie, 48 rokov, ktoré som odpracoval ako výkonný chirurg, takže tých ľudí bolo nespočítateľne.
Ktoré zákroky vykonávate v Nemocnici Zvolen, ktorá je členom skupiny AGEL, najčastejšie?
Odjakživa sa operujú najčastejšie tie operácie, ktoré sa v populácii najviac vyskytujú. Sú to operácie ako zápal slepého čreva, operácie prietrží. Potom sú to aj operácie rôzneho druhu, ale prvé dve menované sú najpočetnejšie. Dnes sa rôzne pracoviská chirurgie špecializujú na vykonávanie určitých typov. Voľakedy sa vykonávalo všetko pod jednou strechou, takže to bola naozaj pestrá zmes operácií. Za maximálnej výkonnosti oddelenia sa vykonávalo 3 000 operácií ročne. Dnes ten počet poklesol. Je to najmä odlivom pacientov do privátnych sfér. Robili sa najnáročnejšie výkony, ako operácie na brušnej aorte, operácie pažeráka, operácie na cievnom systéme, na pankrease, resekcie pečene, na zažívacom trakte všetkého druhu. Dnes sa obmedzili operačné zákroky, k čomu čiastočne prispeli aj ekonomické obmedzenia. Pri cievnej chirurgii sú cievne implantáty, ktoré sú finančne náročné, postupne sa zákroky začali obmedzovať, až sa vypustili, a dnes sú pacienti smerovaní mimo nemocnicu.
A kedy v praxi dochádza na najnáročnejšie zákroky, ktoré to sú?
Najnáročnejšie operácie sú však tie, ktoré sú neplánované. Aj tie, ktoré som spomínal sú náročné, ale svojou technickou zložitosťou, svojím záberom, náročnosťou na precíznosť, aj pooperačnú starostlivosť, ktorá je finančne nákladná. Najzložitejšie sú stavy, ktoré prichádzajú náhle vo dne či v noci – stavy črevnej nepriechodnosti, ťažká pankreatitída, stavy ktoré ohrozujú pacienta na živote. Tie sú najnáročnejšie, tam ide o rozhodovanie, kedy operovať, čo robiť počas operácie, a vedieť riešiť situácie, ktoré nastanú nepredvídateľne v čase zákroku.
Naopak, spomeniete si aj na netradičnejšie a zaujímavé zákroky, ktoré ste absolvovali a ostali vo vašej pamäti?
Niektoré operácie, o ktorých hovoríme, že sú z tých najnáročnejších, sú tie, ktoré si dobre pamätám, ktoré som zavádzal do klinickej praxe na tomto oddelení. Predtým sa tu nerobili a boli prvé. V tom musí mať človek šťastie, keď operáciu zavedie do praxe. Zákrok musí dobre dopadnúť, je to motivujúce pre lekára, ale je to presvedčujúce aj pre kolektív, ktorý má obavy a očakáva ako to dopadne. Keď sa presvedčí, že je dobre zvládnutá, posmelí to chirurga aj kolektív, že v tomto smere môže pokračovať. Každý operačný zákrok, tie náročnejšie zvlášť, nesú so sebou riziko komplikácií. Je šťastie, keď sa vyhnú práve tej pri operácii. Celkovo prvých zákrokov bolo viacej v rôznych oblastiach. Zložité operácie pankreasu, žlčových ciest, pažeráka s odstránením a náhradou pažeráka, či už žalúdkom alebo hrubým črevo. Sú to delikátne operácie, do ktorých sa nikto nepúšťal, zvlášť v tom čase. Dnes ich už riešia len špecializované pracoviská. Spomínané zákroky dopadli vždy šťastlivo a priaznivo a u nás sa stali štandardnými.
Potom sú operácie, ktoré vznikli po zložitých úrazoch. Strelné poranenia, priestrely, operácie srdca. V mojej kariére som zažil 14 otvorených poranení srdca. V tom čase som býval blízko nemocnice a keď sa stali podobné úrazy, volali ma aj mimo pohotovostnej služby, bol som tu skôr ako sanitka. Minule sa tu vyskytol „starý“ pacient, ktorý mal skoro odtrhnuté obidve nohy, kde sa robila séria rekonštrukčných operácií na cievach, kostiach, mäkkých tkanivách, robili sa zložité transplantácie kostí z bedrovej kosti a rebier, presuny lalokov, aby sa to všetko mohlo zaceliť. Dnes chodí po vlastných nohách, prišiel sa ukázať a zvítali sme sa veľmi srdečne. Sú zákroky, ktoré si vyžadovali veľa úsilia, mnohé sa riešili po etapách, nie jednorazovo. Boli to skutočne zaujímavé operácie. Z nich sú potom také kazuistiky, s ktorými človek môže vystúpiť na rôznych fórach a nielen sa prezentuje, ale môže prispieť k celkovému poučeniu a povzbudeniu, ako takéto stratené prípady zachrániť.
Práca chirurga je vskutku náročná, čo považujete za najnáročnejšie na nej práve vy a aké finty používate, aby ste sa s náročnosťou tohto povolania a stresom dokázal vyrovnať?
Je to náročná práca, ale na druhej strane prináša veľkú satisfakciu. Pocit naplnenia, užitočnosti. Veľa chirurgov túži po sláve a uznaní, postupným prerodom dospeje k väčšej pokore voči tomu čo robí. V prvom rade musí chirurgovi záležať, nie na sebarealizácii, ale na spokojnosti pacienta, na primárnom, skutočnom cieli, teda aby sa uzdravil, aby sa pre pacienta urobilo čo najviac. Sú situácie, ktoré sa nedajú zvládnuť liečením, pacienti zomierajú po operáciách, alebo na choroby. Niektoré sú neoperovateľné, keď zoberieme od rakoviny, ale aj iné nenádorové ochorenia. Človek prichádza do styku so situáciami, kedy ide o život, keď sa mu podarí hrozbu odvrátiť. Je to napĺňajúce a vedie to k určitej spokojnosti. Ten stav netrvá dlho a ani nemôže, lebo lekár je zaťažený novými a novými vecami. Nemá sa kedy tešiť, lebo má zas iného pacienta a musí sa venovať tomu, čo má aktuálne pred sebou.
A keď prejdeme k už zmieneným vašim osobným fintám?
Aké finty používam? … Hmm, neviem či existuje nejaká finta. Finta slúži na oklamanie niekoho a získanie výhody, ale v tomto prípade neexistuje žiadna, ako by človek život oklamal. Musí to byť snaha pomôcť a zvládnuť situáciu, ale hlavne pracovať na sebe, aby bol človek vyzbrojený takými vedomosťami a skúsenosťou, že vie voliť najoptimálnejšie riešenie. Najhoršie sú komplikácie, ktoré si chirurg vyrobí sám, treba sa vyhýbať takýmto situáciám, že urobí chybu alebo omyl a musí to naprávať. Absolútne sa to nedá vylúčiť, ale musí vedieť, že k tomu smeruje a rýchlo to zvrátiť.
Známy zvolenský chirurg nám toho povedal ešte oveľa viac. Tu nájdete pokračovanie tohto interview!
Foto: archív Jozef Ježík st.